Reportáž z 27. púte rodín

Naposledy upravené:
Reportáž z 27. púte rodín
Anna Kolesárová (1928 – 1944), mučeníčka čistoty, bude blahorečená 1. septembra v Košiciach. Jej rodisko Vysoká nad Uhom je už dlhé roky centrom mnohých aktivít, ktoré sa vnímajú ako duchovný odkaz mladej ženy, ktorú zastrelil sovietsky vojak, keď sa mu odmietla oddať. Organizačne zastrešuje tieto akcie pastoračné centrum Domček: jeho rektorom je kňaz Pavol Hudák. Konajú sa tu Púte radosti, Púte zrelosti, Púte rodín a ďalšie podujatia – 27. púť rodín bola 24. júna.

Vystupujem z auta pred Domčekom vo Vysokej nad Uhom. Dvaja chlapci na ceste so zástavkami navigujú vozidlá pútnikov na parkovisko. Vstupujem do ruchu premávky a hluku hlasov ľudí, ktorí sa chystajú na dnešnú púť. Skôr ako by som sa sám seba opýtal, kde začať, prichádza začiatok ku mne. „Kam idete?“ pýtam sa mladej ženy. „Do kostola pomôcť s vecami,“ odpovie. „Idem s vami, cestou sa porozprávame,“ navrhnem a vzápätí sa dozviem, že je to dobrovoľníčka Katarína Zaujecová. „Formujem sa tu deväť rokov,“ začne, „skončila som školu a rozhodla som sa z vďaky za tie roky slúžiť iným. V Domčeku bývajú a modlia sa ľudia, čo prichádzajú na púte alebo duchovné obnovy. Bývam od februára v Tímčeku, to je dom oproti a má taký názov, aby sa to rýmovalo s Domčekom – sme tam tím dievčat, ktoré sa rozhodli časť života dobrovoľne obetovať službe tu. Sme pravou rukou farára, pomáhame, prijímame ľudí v Domčeku, robíme servis. Žijeme z príspevkov, neverili by ste, koľko dievčat po škole sa rozhodne ísť sem a až potom nastúpia do svojej práce. Pozrite vpravo! Pred týmto domom bola pôvodne pivnica, kde bola zastrelená Anka, no veď kvôli nej sme tu dnes všetci, aj vy, nie?“

Začiatok sveta
V areáli Kostola Sedembolestnej Panny Márie stoja stany, prebieha skúška ozvučenia, sledujem ľudí, ktorí ozdobujú priestor za oltárom. V tričku s nápisom Jeden príbeh mení príbehy mnohých tam pripevňuje stuhy aj Mária Aľušíková, hovorí: „To tričko je úplná novinka. Anka totiž naozaj mení príbehy mnohých. Je na ňom venček ako symbol krásy a nevinnosti a v ňom tri margaréty. To sú Ankine kvety: na zachovanej fotke má v šatách zapichnutú margarétku, to bola naša inšpirácia. Tri margarétky predstavujú tri Zdravasy, ktoré sa modlia mladí pri Ankinom hrobe: za múdrosť v rozhodovaní, čistotu srdca a živú vieru.“ Mária Aľušíková bola niekoľko rokov dobrovoľníčka a teraz pracuje na Sekretariáte blahorečenia Anny Kolesárovej v Košiciach, práve dáva pri oltári kvety do vázy: „Vždy keď som tu, vnímam dosah na ľudí, nájdu tu duchovný prameň a napijú sa; vládne tu rodinná atmosféra a ľudia sú si tu blízki srdcom. Neskôr pritiahnu ďalších. Zväčša hovoria, že prišli na koniec sveta, no my to tu voláme začiatok sveta, lebo tu, na východe, vychádza slnko.“

Od radosti k rodine
Neďaleko kostola sa nachádza budova ARS, tam podľa Márie nájdem otca Pavla. Neskôr sa od neho dozvedám, že je to skratka slov Anka, radosť, spoločenstvo; a bývajú v ňom kňazi i hostia. Zvonka vyzerá ako úľ a ešte to v ňom aj bzučí ako v úli. Práve sa chystajú raňajky, po chodbe sa naháňajú deti za cumlíkom, odniekiaľ počuť smiech, štrngot kuchyne a rozbehnutý kávovar. Zvítam sa s kňazom Pavlom Hudákom, ktorého zastihnem so šálkou a pečivom: „Ponúknite sa!“ Ej, veru, na vychodze šicko dobre, pomyslím si.

„Samozrejme, počas komunizmu nebolo možné z politických dôvodov odkaz Anny Kolesárovej oživiť,“ hovorí otec Pavol, „podarilo sa to v 90. rokoch minulého storočia a v prvých májových dňoch 1999 bola 1. púť radosti mladých.“

Otec Pavol vtedy pôsobil ako kaplán pre mládež pri Dóme svätej Alžbety v Košiciach. „Púte rodín vznikli neskôr. V novembri 2003 bol vyhlásený Rok Anny Kolesárovej a počas neho vznikli tieto púte. Ich zázemím boli mladí, ktorí chodievali predtým na púte radosti, no pripojili sa aj ďalší, ktorých presvedčili svojím príkladom. Mládež si zakladá rodiny a takto sa budujeme aj my a život tohto spoločenstva. Viete, Anka bola polosirota, keď mala trinásť rokov, zomrela jej mama, tak sa musela starať o domácnosť, pracovať na poli; jej tichý a obetavý život, rovnako mučenícku smrť intenzívne vnímame v modlitbách aj na týchto púťach!“

Som svedkom
Dnešná Púť rodín má svoj stredobod na svätej omši o 10.30 a v obnovení manželských sľubov. Celebruje ju Marek Forgáč, pomocný biskup a generálny vikár Košickej arcidiecézy. V kázni sa, prirodzene, zameriava najmä na rodinný život, na jeho dôležitosť, vyzdvihne trpezlivosť a zladenie s Bohom. Cítim silu spoločenstva, nie, nie sú tu nedeľní katolíci, ale úprimne veriaci. Nasleduje púť k hrobu Anny Kolesárovej. Ľudia postávajú, modlia sa, v tichom vánku a v speve vtákov plynú modlitby. Program ďalej pokračuje v budove základnej školy v neďalekých Pavlovciach nad Uhom. Presne neviem, ako sa to zbehlo, ale sedím v aute a vezie ma tam biskup Forgáč. „Chodievate sem častejšie, čo vás oslovuje na týchto miestach?“ spýtam sa. „Chodím sem od počiatkov, otec Pavol začal organizovať púte pre mladých, pôsobil som vtedy spolu s ním, chodili sme sem pravidelne, neskôr som tu prednášal, teraz prichádzam ako biskup. Chcem vyzdvihnúť, že som bol svedkom mnohých krásnych sviatostí zmierenia a obrátení. Všetko sa to odvíja od základného faktu, že Cirkev nadobudla istotu, že Anka je vo večnej radosti, môže nám pomáhať. Chránila si čistotu a tak môže inšpirovať mladých; áno, zomrela mladá, a inšpiratívne je práve to jej odhodlanie. Ide o princíp: súčasná mládež nemôže žiť ako mládež pred takmer sto rokmi; uznávam, doba je iná, ale môže vykročiť na cestu čistoty, má v Anke reálny príklad, ktorý je rovnako silný aj pre rodiny. A funguje to! Keby som nevidel a nestretával týchto ľudí, nehovoril by som tak...“

36 rokov, 6 detí
Je síce nedeľa, ale základná škola v Pavlovciach nad Uhom sa mení na dejisko druhej časti Púte rodín. Pri obede spoznávam sympatických manželov Bradovkovcov. Sú spolu 36 rokov a vychovali 6 detí: „Na Púť rodín sme sa dostali cez Púť radosti, na ktorú chodili naše deti a pozval nás otec Pavol. Tak sme tu od prvej púte, a pôsobíme tu aj ako animátori pre manželské páry. Obohacuje nás to, vždy sa dá poučiť a posilniť svedectvom ďalších manželstiev, prináša to veľa do každej rodiny a prichádza sem stále viac rodín. Ukazuje sa, že v rodine sa žije viera a cez všetko, čo nás obklopuje si treba vieru udržať.“

 
Jeden ľud
Živé spoločenstvo napĺňa celú školu. Poobedňajší program sa začne príhovorom duchovných, prednášajú: pomocný biskup Marek Forgáč, Pavol Hudák a Štefan Novotný, rektor Kňazského seminára sv. Karola Boromejského. Deti majú potom pripravené aktivity v telocvični a na ihrisku, kým manželské páry majú zdieľanie v skupinkách, ktoré vedú manželskí animátori. V triedach znejú len tlmené rozhovory, problémy a radosti, vážne otázky, chuť prekonávať prekážky a žiť pre svoj vzťah. Zbieram svedectvá ďalších manželov (sú uvedené pri fotografiách) a pred večernou adoráciou sa mi konečne podarí na chvíľu odchytiť aj otca Matúša. Vedie Domček spolu s otcom Pavlom. Od rána sa stará o „technický manažment“ (tak to nazýva), čo je v preklade všetko, čo zabezpečuje plynulý chod akcie, teraz chystá adoráciu, ktorú povedie. Kým ho oslovím, potrebuje ešte chvíľu na vydýchnutie a potom povie: „Keď Boh túži, aby sme boli jeden ľud, túži vlastne po tom, aby sme boli jedna rodina. Sme jedna rodina aj s tými, čo nás predišli do večnosti, Boh chce, aby sme boli spojení aj s nimi. A Anna, čochvíľa blahorečená, je očividným príkladom. Žijem v jej rodisku, som tu, kde strávila svoj život a mladí povedia wow, dievča, a dokázalo žiť hrdinsky! Tú silu, čo dostalo toto krehké dievča, dostávam aj ja a aj všetci, keď sa rozhodneme pre Boha.“
Večerná adorácia znamená stíšenie a odovzdanie, všetci kľačíme, niektorí majú tváre v dlaniach.

Dikobrazy a dynamika
„Ale veľmi silný obraz s tým dikobrazom,“ povie uznanlivo Stanislav Chyla, keď sme už večer na ceste do Michaloviec, kde presadnem na vlak. Deň je za nami, sčasti rekapitulujeme jeho nosné momenty. Stanislav pokračuje: „Biskup Forgáč dal dobrý príklad: keď sú dikobrazy príliš blízko, ubližujú si pichliačmi, keď sú príliš ďaleko, zas si chýbajú – vzťahová dynamika!“ Prikývnem, sledujem repkové polia a dažďové oblaky v diaľke. „Viem presne, o čom hovoril,“ ozve sa po chvíli, no syn na zadnom sedadle ho s jemnou iróniou preruší, že dedina nie je diaľnica, tak brzdí. Znovu nadviaže: „Každý z nás to v manželstve a v rodinách zažije: rozmer zranenia a bolesti, ale netreba sa báť, bez obety to nejde, vzťahu treba dať nádej!“
 
Radoslav Matejov, Katolícke noviny, 4. júl 2018